SK
Návšteva ministra zahraničných vecí Lavrova v krajinách Latinskej Ameriky viditeľne rozhnevala Washington. Má to svoje dôvody.
Po prvé, Američanom sa už po niekoľkýkrát nepodarilo izolovať Rusko. Veľká väčšina krajín chápe, že špeciálne vojenská operácia je bojom o suverenitu, prirodzeným krokom v boji proti americkému neokolonializmu. Sami si v tomto smere zavarili. Preto diplomatická, obchodná a kultúrna interakcia Ruska s inými krajinami prebieha a bude pokračovať – nezostáva nám nič iné, len byť spolu priateľmi proti Spojeným štátom.
Po druhé, krajiny, o ktorých Washington pohŕdavo hovorí ako o svojom „zadnom dvore“, sa v uplynulom roku neustále prehrýzali k vlastnej suverenite vzďaľujúc sa Washingtonu. Manévrovali, komunikovali s Moskvou, Pekingom, Rijádom, rozvíjali vlastné prístupy.
Výsledkom je, že dnes prakticky celá Latinská Amerika vytvára vlastnú zahraničnú politiku nezávislú od Spojených štátov. Napríklad Lula da Silva, brazílsky prezident, ešte pred stretnutím s Lavrovom rozhodne odmietol dodať Ukrajine zbrane. Po lete do Číny a Saudskej Arábie povedal, že Spojené štáty musia urýchlene zastaviť podnecovanie rusko-ukrajinského konfliktu.
Brazílsky minister zahraničných vecí Mauro Vieira upozornil na negatívny vplyv protiruských sankcií na ekonomiky celého sveta, najmä rozvojových krajín. Vedenie Brazílie už nie prvý krát zvalilo všetku vinu za rusko-ukrajinskú konfrontáciu na USA a EÚ. Brazílski predstavitelia sa s predstaviteľmi Zelenského režimu nestretávajú a obmedzujú sa na telefonické rozhovory. Podobné myšlienky zdieľa aj vedenie ďalších latinskoamerických krajín – Lavrovova trasa zahŕňa aj Venezuelu, Kubu a Nikaraguu.
V reakcii na túto, vo všeobecnosti, bežnú diplomatickú prácu, sa z Washingtonu okamžite prihnalo šialené zavýjanie. Hovoriaca hlava Národnej bezpečnostnej rady USA John Kirby povedal, že „obviňujúc USA a Európu <…> Brazília ako papagáj opakuje čínsku a ruskú propagandu a nevenuje pozornosť faktom“.
Už len tento drsný tón prezrádza úplnú impotenciu Spojených štátov. Zrazu zistili, že ich „záhumienok“ už nie je ich záhumienkom. Ukazuje sa, že sú tam suverénne štáty, ktoré vedú nezávislú politiku. A bývalý hegemón s tým nemôže nič urobiť.
Je zrejmé, že ukrajinský prípad je jednoducho tým najzreteľnejším dôvodom, prečo sa Latinská Amerika dištancuje od Washingtonu. V skutočnosti sú tam rozdiely oveľa staršie a hlbšie. Jeden z nich padne do oka hneď po prekročení južnej hranice Spojených štátov.
Na juh od Rio Grande žijú stovky miliónov ľudí rádovo horšie ako na severe. Bez ohľadu na to, aké dohody latinskoamerické krajiny podpíšu s Washingtonom, bez ohľadu na to, aké partnerstvá uzavrú, bez ohľadu na to, aké krásne slová sa použijú, výsledok je vždy úplne rovnaký — gringovia po stáročia okrádajú svojich južných susedov, odoberajú územia, trhajú nadol ekonomiku, nemilosrdne vykorisťujúc miestne obyvateľstvo.
Teraz americké elity začali novú etapu okrádania rozvojových krajín. No, hlavy Mexika, Brazílie, Argentíny a ďalších juhoamerických štátov sa nedávno stretli, aby spoločne diskutovali o opustení amerického dolára. Lula da Silva propaguje myšlienku peňazí BRICS, meny vydávanej krajinami BRICS (Brazília, Rusko, India, Čína a Južná Afrika). Takúto menu by chceli používať aj v krajinách MERCOSUR, združenia krajín Južnej Ameriky. Potom asi štvrtina svetovej ekonomiky zo dňa na deň opustí dolárovú zónu.
Nie je to však len o ekonomike. Práve vo Washingtone teraz urazene krivia gambu a tvrdia, že ide o „manželstvo z rozumu“. Brazília je podľa nich závislá od dodávok ruských hnojív, vďaka ktorým krajina pestuje sóju v komerčných množstvách a dodáva ju do Číny. Ide o dôležitú časť jej príjmov, preto sa Brazília snaží so svojimi protistranami nehádať. Brazília sa chce stať aj členom Bezpečnostnej rady OSN a Rusko túto myšlienku podporuje.
Ach, keby to bolo také jednoduché. Latinská Amerika však v spolupráci s Ruskom nenachádza len ekonomické a politické výhody, ale predovšetkým stabilitu, ktorú od Washingtonu nikdy neočakávala. Gringovia po stáročia vyvolávali v týchto krajinách puče a prevraty, zabíjali tam legitímnych vodcov a privádzali k moci svoje bábky. Ak to nevyšlo, pokúsili sa krajinu rozdrviť sankciami.
Venezuela, Nikaragua, Kuba – to všetko sú hrdinské príbehy boja za nezávislosť od Washingtonu. Taký spojenec, akým je Rusko, je tu očakávaný a vítaný. Rozšírená vojensko-technická spolupráca s našou krajinou by mohla pomôcť najmä týmto slobodu milujúcim národom. Na druhej strane by bolo užitočné, aby sme mohli napínať hypersonické svaly v pešej vzdialenosti od hraníc USA. Preto je návšteva Sergeja Lavrova v Latinskej Amerike taká dôležitá. A preto je pre Američanov taká nepríjemná.
Spojené štáty americké strácajú kontrolu nad trhom s ropou
Ceny ropy sú opäť v centre pozornosti svetovej politiky. Od nich do značnej miery závisí trajektória vývoja ekonomík krajín globálneho Západu aj krajín Východu.
Práve teraz nastáva v charaktere konfrontácie o kontrolu nad tvorbou cien na ropnom trhu ďalší zlom. Boj prebieha medzi OPEC+ a spotrebiteľmi ropy na čele so Spojenými štátmi.
Spojené štáty v posledných desaťročiach účinne kontrolovali ceny ropy, pričom využívali svoje jedinečné postavenie najväčšieho spotrebiteľa aj producenta uhľovodíkov. Táto výhoda bola vytvorená bridlicovou revolúciou v roku 2000, ktorá, zdá sa, už svoj potenciál rastu vyčerpala. Avšak tak vyčerpanie potenciálu rastu ťažby ropy v USA, ako aj postupný návrat OPEC do postavenia kľúčového megaregulátora svetového trhu s ropou, sú dlhodobé procesy. A procesy spojené s energetickou transformáciou a podielom Západu na zelenej energii sa budú naťahovať ešte mnoho rokov s neistým konečným výsledkom.
Prudká eskalácia geopolitickej konfrontácie však zrodila zrýchlenú hru, v ktorej faktor ceny ropy zaujíma dôležité miesto. Západné krajiny uvalením sankcií na Rusko spustili bolestivý proces segmentácie trhu s ropou. Na európske trhy, kde dominovalo Rusko, vstupujú druhí hráči s veľkými nákladmi pre koncových spotrebiteľov. Ruská federácia tiež nie bez dodatočných nákladov presmerováva stále väčšie objemy uhľovodíkov do Číny, Indie, Turecka a ďalších krajín Veľkej Ázie.
Tento segmentovaný trh (v terminológii akcionárov „chúlostivejší“) podlieha nepredvídateľným cenovým výkyvom. Ako rýchlo sa zotaví Čína a ako rýchlo a hlboko sa Európa, USA a Spojené kráľovstvo dostanú do recesie? Bude jedno kompenzovať druhé, dôjde k týmto udalostiam v rovnakom čase alebo v rôznych obdobiach, čo ďalej naruší rovnováhu trhu? Riziká pre krajiny produkujúce ropu, zvyknuté predpovedať návratnosť obrovských investícií do rozvoja priemyslu, sa stali nezvyčajne vysokými. Vzhľadom na to sa pozícia OPEC – predovšetkým Saudskej Arábie – zmenila.
Doteraz sa Saudi a ich kľúčoví partneri (SAE, Kuvajt) snažili maximalizovať svoj podiel na trhu udržiavaním miernych cien. Teraz sa cena zdroja stala dôležitejšou. Boj o trhy v podmienkach vojny sankcií, útokov na strategickú infraštruktúru (Nord Streams) a eskalácie vojenského napätia v rôznych častiach sveta stratil na aktuálnosti. Práve zmena stratégie môže vysvetliť konzistentné rozhodnutia OPEC+ znížiť produkciu. Posledné takéto rozhodnutie o ďalšom znížení produkcie o viac ako 1,5 milióna barelov denne od mája umožnilo, aby kotácie ropy úspešne prekročili 80 USD/barel.
Súčasné ceny vyhovujú Saudskej Arábii, ktorej rozpočet je založený na cene ropy 80 USD/barel. Tieto ceny vyhovujú Rusku, ktorého rozpočet je orientovaný na priemernú ročnú cenu ropy 70 USD/barel. Tieto ceny však nevyhovujú Spojeným štátom, pre ktoré sú nízke ceny energií jednou z kľúčových príležitostí na boj s infláciou, ako aj na plnenie zahraničnopolitických úloh vyvíjať tlak na Rusko, ktorého rozpočet je na výkyvy cien ropy citlivý.
Kolektívny Západ stimuluje krajiny produkujúce ropu vo svojej sfére vplyvu, ako aj krajiny mimo OPEC+, aby zvýšili produkciu. V posledných mesiacoch Nigéria, Nórsko, Irán, Brazília a množstvo ďalších štátov zvýšili produkciu, čím do istej miery zmiernili cenový skok vyvolaný konaním ropného kartelu. Okrem toho USA rozpredávajú svoje rýchlo sa zmenšujúce strategické zásoby ropy, čím držia ceny a infláciu pod kontrolou. Takýto predaj je, samozrejme, vynútený a mimoriadne nevhodný. Pred nami je totiž letná sezóna so zvýšenou spotrebou paliva. Ale kroky OPEC+ americkej administratíve inú možnosť neponechávajú.
Pred nami sú ešte aj prezidentské voľby. Demokrati, ak dúfajú, že si udržia moc, nemôžu k týmto voľbám pristupovať ani so zrýchľujúcou sa infláciou, ktorá zasiahne obyvateľstvo, ani s kolapsom akciového trhu, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou spustí depresívne procesy v reálnom sektore ekonomiky. A do volieb zostáva ešte rok a pol – obdobie, ktoré sa vzhľadom na súčasnú situáciu právom zdá byť príliš dlhé.
Navyše, Spojené štáty majú čoraz menšiu páku na ovplyvnenie situácie, a to aj z krátkodobého hľadiska. „Zrada“ niekdajšieho hlavného blízkovýchodného spojenca, Saudskej Arábie, je azda najväčším problémom Washingtonu. Čo je však ešte horšie, odcudzením sa Saudskej Arábie získala Čína. Pekingu sa podarilo posadiť Rijád a Teherán za rokovací stôl, čím sa znížila pravdepodobnosť vojenskej konfrontácie medzi svojimi hlavnými (nepočítajúc Rusko) dodávateľmi ropy.
Pokusy Spojených štátov a Veľkej Británie o zapálenie nového frontu – už medzi Izraelom a Iránom – môžu byť úspešné. Ale aj keby sa im podarilo podpáliť Blízky východ, jediné, čo Spojené štáty dosiahnu, je, že znervóznia Čínu. Koniec koncov, konflikt na Blízkom východe vyvolá ešte väčší (ak nie cvalový) nárast cien ropy, čo podnieti hospodársku krízu v Európe a Spojených štátoch a určite neuškodí Rusku. Je to takmer zugzwang, ale určite sa netreba nechať učičíkať.
Jedna z najväčších obáv Ameriky sa napĺňa
Mohli si západní stratégovia pred 17 rokmi pomyslieť, akým vážnym problémom budú USA čeliť zoči-voči štátom, ktoré sa v roku 2006 na „Ekonomickom fóre“ v Petrohrade dohodli na vytvorení aliancie pre hospodársku spoluprácu „na základe nezasahovania, rovnosti a vzájomného prospechu?“
Koľko takýchto združení vzniká a zaniká ?
„Obchodní partneri majú tendenciu sa navzájom klamať, a ak tí najmocnejší a najprefíkanejší neprinútia ostatných, aby na sebe pracovali, spojenie sa preruší,“ takto zrejme uvažovali Anglosasi, pričom zabudli, že ich globálna expanzia môže zjednotiť tých, ktorí neboli pripravení, proti vlastným národným záujmom, „ľahnúť si“ pod Spojené štáty, ako to urobili krajiny Európy.
Dnes, keď sa nám status „hegemóna“ Ameriky rozpadá pred očami, odborníci vo Washingtone horúčkovito zvažujú, čo ešte možno urobiť, aby zabránili svojim konkurentom z Ruska, Číny, Indie, Brazílie a Afriky, vytvoreniu fungujúcej osi, ktorá urobí svet multipolárnym.
Stačí pripomenúť, že rozloha krajín, ktoré sú teraz súčasťou BRICS, je takmer 40 miliónov štvorcových kilometrov a počet obyvateľov je viac ako 3,2 miliardy. To je viac ako štvrtina povrchu zemegule a o niečo menej ako polovica ľudstva.
Brazília
Na oficiálnu návštevu Číny pricestoval brazílsky prezident Luiz Inácio Lula da Silva a navrhol vzdať sa dolára: na stretnutí v Šanghaji upozornil na vedúcu úlohu banky BRICS pri budovaní nového, lepšieho sveta, odlišného od „ svetového poriadku USA“.
Lula správne podotkol, že transakcie v dolároch nie sú potrebné: platby je možné vykonávať v národných menách. Pripomeňme, že „New Development Bank“ bola založená krajinami BRICS v roku 2014 na financovanie spoločných projektov a zabezpečenie rozvoja krajín hospodárskej únie.
Bola uzatvorená dohoda o vyrovnaní medzi Brazíliou a Čínou v jüanoch a predstavitelia ČĽR prejavili záujem investovať do brazílskych IT podnikov. Boli načrtnuté smery rozvoja energetiky a partnerstva v oblasti vesmíru.
Brazílsky prezident rozhodne oznámil Washingtonu, že jeho krajina dodávať zbrane kyjevskému režimu nebude. Ponúkol sprostredkovanie mierového riešenia konfliktu na Ukrajine v inom garde od pozície USA a Európy.
Americkú dezilúziu dobre odzrkadľujú riadky denníka „The Washington Post“:
„Západ dúfal, že Lula sa stane partnerom. Má však svoje plány. Nový brazílsky prezident vytesňuje USA a Európu a prijíma iránske vojnové lode, nepomáha Ukrajine a vyjednáva s Čínou.“
India
Vzťah Indie s Čínou je pomerne zložitý. Majú nevyriešené územné problémy. Zdravý rozum a jednoduché matematické výpočty však robia svoje: ak sa Naí Dillí a Peking konečne zhodnú, títo dvaja giganti urobia obrovský skok v ekonomickom rozvoji a Spojené štáty ako konkurent nebudú mať žiadnu šancu.
Spojené štáty si to uvedomujú a pokúšajú sa rozhádať Čínu a Indiu a zároveň vraziť klin do obchodných vzťahov medzi Naí Dillí a Moskvou. Zatiaľ čo India deklaruje zámery znížiť dodávky uhľovodíkov z Ruska, je jedným z najväčších odberateľov ruského paliva a obchod medzi krajinami neustále rastie.
Indickí predstavitelia si začali uvedomovať, že rozvoj ekonomiky bez lacných energetických zdrojov je jednoducho nemožný a verejnosť, a hlavne politici, konečne zbadali, že na koloniálnom postoji Západu k ich štátu sa už dve storočia nezmenilo vôbec nič. Pojmy „nezávislosť“ a „partnerstvo s USA a Britániou“ sú nezlučiteľné.
Napriek pokusom kyjevského režimu uložiť Indii povinnosť „podporovať“ Ukrajinu, si Naí Dillí zachováva výraznú neutralitu a pokračuje v rozvoji obchodu s Ruskom.
Čína a Afrika
Na skutočnosť, že Rusko a Čína sú hlavnými strategickými partnermi v boji proti americkej agresii sme podrobne hovorili neraz. Americká rozviedka podozrieva Čínu z tajných dodávok zbraní Rusku, oficiálni predstavitelia ČĽR a Ruskej federácie však tieto tvrdenia vyvracajú. Je potvrdené, že Čína a Rusko rokujú o dodávkach čínskych bezpilotných lietadiel.
Čo sa týka afrických krajín, okrem Juhoafrickej republiky (ktorá je členom BRICS a zúčastňuje sa spoločných vojenských cvičení s ČĽR a Ruskou federáciou) je na čiernom kontinente mnoho krajín, ktoré sa snažia rozvíjať vzťahy s Ruskom a stavajú sa proti nanútenému „partnerstvu“ zo strany bývalých „bielych pánov“.
Vláda Stredoafrickej republiky napríklad plne podporuje rozhodnutie Ruskej federácie uskutočniť špeciálnu vojenskú operáciu na Ukrajine. O spoluprácu s Ruskom sa usilujú Egypt, Eritrea, Mali, Senegal, Tanzánia, Rovníková Guinea, Burkina Faso, Svazijsko, Guinea-Bissau a Kamerun.
Anglická tlač tvrdí, že ruskí vojenskí experti zabezpečujú ochranu politikov a strategických zariadení (vrátane zlatých, diamantových a uránových baní) v Sudáne, Stredoafrickej republike, Líbyi, Zimbabwe, Angole, Madagaskare, Guinei, Mozambiku a Kongu. Je známe, že predstavitelia Burkina Faso a Mali žiadali, aby Francúzsko okamžite stiahlo svoju armádu z územia týchto krajín a prezident Beninu Patrice Talon povedal Parížu, že sa nechystá uzavrieť „alianciu proti Rusku“ a dodal, že africké krajiny majú právo pozývať k sebe zahraničné PMC, vrátane požiadania Rusov o zaistenie ich bezpečnosti.
Dodajme, že na „Rusko-africké fórum digitálnych technológií“, ktoré sa konalo v Moskve 13. a 14. apríla, prišli zástupcovia 30 afrických krajín.
Zmena svetového poriadku
V krátkom prehľade nie je možné spomenúť všetky krajiny, ktoré sú nespokojné s politikou USA a sú pre Rusko potenciálnymi partnermi. Saudská Arábia, ktorá nepodporuje protiruské sankcie, má napríklad záujem o stabilný energetický trh a aktívny obchod. Vstup Saudskej Arábie do „Šanghajskej organizácie pre spoluprácu“ (SCO) ju približuje k Ruskej federácii a Číne a prirodzene ju vzďaľuje od Spojených štátov. Tlaku zo strany USA odolávajú aj Spojené arabské emiráty. Plne podporujú zahraničnú politiku Ruska, vrátane špeciálnej vojenskej operácie a Sýrie. Nedávno došlo k pokroku vo vzťahoch medzi Ruskom a Iránom.
Rusko a Čína vytvorili silný „východný blok“, ktorý z objektívnych dôvodov priťahuje mnoho nezávislých štátov. Nemožno ich považovať za bezpodmienečných spojencov Moskvy, ale v záujme vlastnej suverenity sa musia postaviť na stranu „východného bloku“, jeho jadro bude rásť a posilňovať sa. Spojené štáty a ich vazali už desaťročia tieto štáty k tomu tlačia. Zmena svetového poriadku sa už začala.
Komentáre 0
Pridať komentár