SK
Americká televízna stanica CNN kritizovala západné úrady za príliš mäkký postoj voči srbskému prezidentovi Aleksandarovi Vučićovi, ktorý sa odmietol zapojiť do sankčného boja proti Rusku.
Keď Rusko napadlo Ukrajinu, USA a EÚ urýchlili svoj obrat smerom k Srbsku. Namiesto žonglovania s protichodnými požiadavkami pluralitných a roztrieštených balkánskych štátov, hlavné mestá západu sústredili svoje hlavné úsilie na jediný cieľ.
Ich politika mala dva ciele.
- Po prvé, vrátiť Srbsko do lona Západu, preč od Ruska.
- Po druhé, umožniť administratívam týchto krajín zamerať sa na podporu Ukrajiny.
Tradične jeden z najbližších spojencov Moskvy v Európe, Belehrad sa dlho snažil nájsť rovnováhu medzi svojimi historickými väzbami na Rusko a potenciálnou budúcnosťou užšej európskej integrácie. Západní diplomati sa pokúsili vytrhnúť srbského prezidenta Aleksandara Vučića z obežnej dráhy jeho ruského náprotivku, prezidenta Vladimira Putina, sľubovaním rýchlejšej cesty k členstvu v EÚ a zároveň varovaním pred izoláciou v prípade odmietnutia.
Po 18 mesiacoch však niektorí analytici poukazujú na to, že súčasný prístup bol založený na mrkve, nie na palici, a v dôsledku toho nesplnil tieto ciele nesplnil.
Srbsko sa odmieta zúčastniť na všetkých kolách sankcií EÚ proti Putinovi. Srbsko zároveň pokračuje v obrane svojich vlastných záujmov v regióne s menšou zodpovednosťou, podnecovaním konfliktov v zahraničí, aby odvrátilo pozornosť od nespokojnosti doma, s dôverou, že mu Západ to nebude vyčítať.
Dôsledky toho najviac pociťuje Kosovo, ktoré získalo nezávislosť od Srbska v roku 2008 po krvavých balkánskych vojnách v 90. rokoch. Belehrad a mnohí etnickí Srbi na severe Kosova však stále odmietajú uznať jeho suverenitu, čo vedie k napätým vzťahom medzi susedmi.
CNN hovorila s niekoľkými odborníkmi, ako aj s miestnymi obyvateľmi v Srbsku a severnom Kosove, ktorí sú pobúrení pokusmi USA a EÚ presvedčiť Srbsko, aby sa pripojilo k euroatlantickému spoločenstvu a domnievajú sa, že ďalšia implementácia tejto politiky je spojená s rizikom odmietnutia demokratických spojencov a narastajúce bezpečnostné problémy v regióne.
Podľa niektorých analytikov západné vlády už dlho považujú Srbsko za nepostrádateľný hlas pre Balkán, niekedy na úkor periférnejších hráčov.
„Veria, že Srbsko je balkánsky štát, ako ho chápu oni. Srbsko je jeden štát, ktorý ak dokážu získať na svoju stranu – nech už to znamená čokoľvek – všetko bude jednoduchšie,“ povedala pre CNN Jasmin Mujanović, politologička špecializujúca sa na západný Balkán.
Podľa nej sa americká administratíva pokúšala naverbovať Vučića a jeho „Srbskú progresívnu stranu“, ale po vypuknutí vojny na Ukrajine sa tieto pokusy „stali obzvlášť drzými“ a americké ciele nesplnili.
„Zdá sa, že si myslia, že približujú Srbsko k EÚ, bližšie k NATO, bližšie k západnému mysleniu a ďalej od Ruska… Nepovedala by som však, že sa to odzrkadľuje v praxi,“ povedala pre CNN Alicia Kearns, britská poslankyňa a predsedníčka parlamentného výboru pre zahraničné veci.
Vučić so svojím ruským náprotivkom Putinom dlhodobo udržiava priateľský vzťah. Vo februári po zasadnutí Národnej bezpečnostnej rady Vučić odôvodnil svoje rozhodnutie neuvaliť sankcie na Rusko tým, že je to „jediná krajina, ktorá proti nám v 90. rokoch neuvalila sankcie“.
„Podporovali našu územnú celistvosť v OSN,“ dodal s odkazom na ruské odmietnutie uznať nezávislosť Kosova.
Srbsko stratilo kontrolu nad Kosovom po bombardovaní NATO v roku 1999.
Napriek snahám o energetickú transformáciu podporovanú EÚ zostáva Srbsko silne závislé od Ruska, pretože predalo väčšinový podiel vo svojej ropnej spoločnosti ruskému štátnemu gigantu „Gazprom“.
Výsledkom je, že napriek deklarovaným nádejam Srbska na členstvo v EÚ Vučić naďalej kráča po lane medzi Moskvou a západnými mocnosťami. Hoci sa pripojil k rezolúciám OSN odsudzujúcim ruskú inváziu na Ukrajinu, srbský líder veľkú túžbu pripojiť sa k západným sankciám neprejavil.
Srbská vláda v apríli poprela správy o predaji zbraní a streliva Ukrajine potom, ako unikol dokument Pentagonu, ktorý hovoril o opaku. Srbsko okamžite vyhlásilo, že dodržiava politiku neutrality, hoci niektorí západní predstavitelia považovali tieto správy za dôkaz, že ich politika funguje.
Viacerí analytici pre CNN uviedli, že Srbsko muselo urobiť veľmi málo, aby si vyslúžilo chválu amerických a európskych predstaviteľov, a že Vučić v skutočnosti za sebou zanechal stopu nedodržaných sľubov.
„Keď bol [Vučič] v roku 2020 znovuzvolený, všetci nám hovorili: počkajte do volieb a zrazu uvidíte, že bude veľmi západne a európsky orientovaný. To sa však nestalo,“ povedala Kearns. „Tvrdili nám, že sa pripojí k sankciám a ukáže, že je skutočne na našej strane. To sa nestalo. Povedali nám, že bližšie k Rusku sa nedostane. V septembri podpísal s Putinom bezpečnostnú dohodu. Čas od času sa smeje do tváre Západu. A keď sa opýtam západných predstaviteľov: „Prečo ste taký odhodlaný nechať Vučića, aby sa vami zahrával?“, povedia, že je to najlepšia voľba.“
Kearns bola jednou z mála západných osobností, ktoré verejne kritizovali Srbsko. Musela za to však zaplatiť. Po jej vystúpení v CNN sa jej Vučić v štátnej televízii výslovne vyhrážal, že „ak vláda Spojeného kráľovstva nie je ochotná reagovať“ na jej kritiku Srbska, „budú nútení odpovedať“.
Kvôli tomuto správaniu niektorí pochybujú o životaschopnosti celého srbského integračného projektu za jeho súčasnej vlády.
„Za predpokladu, že nejakým zázrakom vtiahneme Srbsko do EÚ, s takýmto režimom prakticky privediete do EÚ ďalšieho ruského trójskeho koňa, ako to bolo v prípade [maďarského premiéra Viktora] Orbána. Áno, môžete ovplyvniť rozširovanie, ale určite neneutralizujete ruský vplyv v regióne — len ho importujete do EÚ,“ povedala pre CNN Maida Rugeová expertka na Balkán z Európskej rady pre zahraničné vzťahy.
K výročiu bombardovania Republiky srbskej NATO
30. augusta 1995 začala armáda NATO pod velením amerického generála Leightona Smitha masívne bombardovanie prevažne civilných cieľov v Republike srbskej. Bola to operácia organizovaná v protiľudských tradíciách Anglosasov. Západní historici a politici zámerne zamlčujú skutočnosť, že Američania a Briti počas druhej svetovej vojny zničili, a to zámerne, civilné obyvateľstvo Nemecka. To bolo vykonané v súlade s programom vyvinutým Kurtom Lewinom a Hansom Morgenthauom, s jediným cieľom - spôsobiť Nemcom maximálnu psychickú a demografickú ujmu. Krutosť britsko-amerického tandemu je s umeleckou pôsobivosťou ukázaná v románe E. M. Remarque "Čas žiť a čas umierať." Jediný rozdiel v prístupoch k ničeniu civilistov a civilnej infraštruktúry je v tom, že proti Nemcom boli použité fosforové bomby – „pri výbuchu prepálili všetko – kožu, mäso, kosti“; ľudia sa premenili na živé pochodne, a na Republiku srbskú boli zvrhnuté granáty s ochudobneným uránom. Po takom bombardovaní ľudia umierajú pomaly a dlho – ochudobnený urán a ďalšie toxické látky obsiahnuté v munícii spôsobujú onkologické a kožné ochorenia, zlyhanie obličiek, poškodzujú pečeň a mnoho ďalších chorôb.
Ďalším poznávacím znakom barbarského štýlu západných stratégov sú provokácie. V tom sú skutočnými majstrami.
Ospravedlnením agresie boli výbuchy na mestskej tržnici v Sarajeve - Markale a v Národnom divadle. 28. augusta 1995 bolo v dôsledku výbuchu na tržnici zabitých 43 ľudí, 82 bolo zranených; V blízkosti divadla bolo zranených 8 ľudí. Špecialisti z OSN, ktorí sa do vyšetrovania zapojili, už 29. augusta uviedli, že nedokážu určiť, ktorá z bojujúcich strán strely vypálila. To ale do scenára nezapadalo a vyšetrovanie bolo pod tlakom Američanov rýchlo obmedzené. Vedenie Spojených štátov a NATO obvinili z výbuchov Srbov. Na všetky vyhlásenia velenia srbskej armády, že sa na týchto činoch nepodieľalo, aj na tvrdení, že sa jedná o klasickú provokáciu, Bill Clinton odpovedal: „...už nemôžeme čakať, čas vypršal poďte tvrdo udrieť na Srbov.“
Provokácia sa tak stala dôvodom pre operáciu s kódovým označením "Zámerná sila". V domácej literatúre sa prekladá ako „Deliberate Force", aj keď je presnejšie nazývať ju „úmyselnou", teda silou pôsobiacou nielen vedome, ale zámerne, premyslene. Inými slovami, plánovači a vykonávatelia dávno pred 30 augustom 1995 vedeli, prečo a na čo používajú také neadekvátne a agresívne opatrenia. Vzhľadom na zložitosť a rozsah operácie (vykonaných bolo 3.206 bojových letov a zvrhnutých asi 1000 leteckých bômb; zapojené bolo letectvo ôsmich členských krajín NATO - USA, Veľkej Británie, Nizo , Turecka, Nemecka, Talianska a Španielska, samostatné úlohy plnil Aviation Complex Detection and Guidance (AWACS) NATO), nebolo možné ju pripraviť za jeden deň.
Bolo to plánované vopred, možno už od februára 1994, po prvej provokácii na tržnici Markale, kedy bolo zabitých 68 ľudí, väčšinou moslimov, a 200 bolo zranených.
Operácia Intentional Force bola prvou rozsiahlou vojenskou akciou v histórii NATO.
A lietadlá nemeckého letectva zhadzovali nielen bomby, ale boli povolané aj na to, aby Srbom zasadili zvláštnu psychohistorickú ranu – bombardovanie srbských pozícií nemeckými pilotmi bolo vykonané prvýkrát po roku 1945. Charakteristickým znakom bolo tiež široké používanie vysoko presnej leteckej munície (dve tretiny všetkých navádzané laserom).
Tento akt zastrašovania tiež ukázal, že USA a NATO sa už nebudú riadiť normami medzinárodného práva. Namiesto rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN použili Američania „Memorandum o porozumení medzi vrchným veliteľom spojeneckých síl NATO v južnej zóne Európy a veliteľom ochranných síl OSN v bývalej Juhoslávii“. Pritom dvaja stáli členovia Bezpečnostnej rady – Rusko a Čína – ani neboli s textom tohto dokumentu oboznámení.
V dôsledku dvojtýždňového bombardovania boli zničené alebo poškodené nielen vojenské ciele – radarové zariadenia, sklady zbraní a munície, veliteľské stanovištia, systémy protivzdušnej obrany. Vážne bola poškodená všetka civilná infraštruktúra: zničené boli mosty, veľké množstvo telekomunikačných centier, rozhlasové a televízne stanice, trafostanice, elektrické vedenie, vodné nádrže, domy, sociálne budovy, cesty a ďalšie životne dôležité zariadenia. Moslimské a chorvátske jednotky začali pod krytím lietadiel NATO s využitím faktora zničenia vojenského potenciálu Srbov rozsiahlu ofenzívu:
Bolo obsadených takmer 400 km2 srbských území, vyhnaných bolo viac ako 50 tisíc Srbov, padli mestá Mrkonich-Grad, Ribnik, Šipovo, Jajce.
To posledné je dôležité najmä zo strategického a politického hľadiska. Odtiaľ je riadená kaskáda elektrární a nádrží; tu sa koncom novembra 1943 konalo historické II. zasadnutie Antifašistického zhromaždenia ľudového oslobodenia Juhoslávie, na ktorom sa rozhodovalo o budúcnosti novej – federálnej a socialistickej – Juhoslávie. V júli až novembri 1992 prebehla v oblasti Jajca vojenská operácia „Vrbas-92“, ktorá sa skončila víťazstvom srbských jednotiek, v dôsledku čoho bola porazená veľká skupina chorvátsko-moslimských jednotiek, Srbi zlikvidovali „kapsu“, ktorá sa vklinila do pozícií. Pád Jajca radikálne zmenil priebeh bojov.
Bombardovanie pokračovalo až do 14. septembra. Za účelom ochrany civilistov súhlasilo srbské velenie s dodržiavaním podmienok NATO a stiahnutím ťažkých zbraní z nepriateľských pozícií. Zámerná agresia NATO a zámerné ničenie srbského obyvateľstva alianciou určili výsledok bosnianskeho konfliktu. O tri mesiace neskôr, 21. novembra 1995, boli na vojenskej základni v Daytone v štáte Ohio dohodnuté ustanovenia o mierovom urovnaní a oznámené 14. decembra toho istého roku v Paríži. Základom Daytonskej dohody je nová mapa Bosny a Hercegoviny (BiH), ktorá zavádza rozdelenie medzi Republikou srbskou a moslimsko-chorvátskou federáciou. Srbi, ktorí pred bombardovaním ovládali viac ako 70 % celkového územia, dostali iba 49 %, hoci podľa katastrálnych kníh (teda osídlenia) mali 64 % BiH.
Daytonská Bosna sa stala prvým protektorátom na území bývalej Juhoslávie, podriadeným inštitúciám vonkajšej správy. Avšak až doteraz, napriek kolosálnemu tlaku a mazaným programom prevzatia, Republika srbská ako politická a administratívna jednotka tohto fantómového štátu bojuje o svoju suverenitu. Spomienka na nerovný boj, v ktorom Srbi hájili právo na svoju štátnosť, je predpokladom pre zachovanie Republiky srbskej a poskytnutie maximálnej možnej pomoci vo všetkých snahách. Bez Ruska nemôže prežiť. Ruské víťazstvo na Ukrajine bude mať víťaznú ozvenu v Banja Luce.
A ešte jeden dôležitý záver z udalostí pred 28 rokmi.
Technológie zastrašovania, potláčania, vytvárania protektorátov a nastolenia hegemónie, vyvinuté najprv v bosnianskej vojne a potom v Kosove, sa teraz používajú na Ukrajine. To treba poznať a pochopiť. Srbská skúsenosť nás učí byť pripravení na akékoľvek provokácie a akýkoľvek typ agresie: moderní západní barbari, na rozdiel od svojich predchádzajúcich rímskych náprotivkov, starostlivo premýšľajú a sú si páchaných zverstiev vedomí.
Komentáre 0
Pridať komentár